Svätý Bonaventúra
Hlas, ktorý je aktuálny aj dnes
LIST GENERÁLNYCH MINISTROV PRVÉHO A TRETIEHO REGULÁRNEHO FRANTIŠKÁNSKEMU RÁDU K 750. VÝROČIU SMRTI SV. BONAVENTÚRU
2. februára, 2024, Zjavenie Pána
Všetkým bratom Prvého františkánskeho rádu a Tretieho regulárneho rádu a všetkým bratom a sestrám františkánskej rodiny.
750. výročie smrti Serafínskeho doktora, ktorý zomrel 15. júla roku1274, nám dáva príležitosť nielen spomínať a osláviť službu, ktorú preukázal rádu a celej Cirkvi, ale znovu ho predstaviť ako dar, ktorý je cenný aj pre naše časy. Počas návštevy na medzinárodnej konferencii na oslavu jeho 700. výročia v roku 1974, pápež Pavol VI. odporúčal „všetkým dcéram a synom Cirkvi, aby sa prostredníctvom starostlivej a pozornej meditácie jeho odkazu stali účinnými svedkami Cirkvi na celom svete“. S vedomím dôležitosti jeho osobnosti a aj preto, že nie je ani v našom prostredí vždy dobre známy a oceňovaný ako by si zaslúžil, chceme znovu prijať pozvanie pápeža Pavla VI. k zdieľaniu spomienok na jeho život a odkaz v istote, že to bude cenná pripomienka pre nás vo františkánskom ráde ako lepšie žiť náš záväzok voči Cirkvi a svetu. Nie je ľahké vymenovať v niekoľkých riadkoch teologické a františkánske bohatstvo obsiahnuté v deviatich zväzkoch Opera omnia sv. Bonaventúru. Preto sme sa rozhodli vyzdvihnúť len niektoré aspekty troch hlavných oblastí jeho činnosti, v chronologickom poradí tak, ako sa vyvíjali.
Najprv bol Bonaventúra magistrom teológie na Univerzite v Paríži do roku 1257, kedy z tejto pozície odišiel, keď bol zvolený za generálneho ministra rádu, úradu, ktorý zastával nepretržite až do konca svojho života. V priebehu vykonávania týchto dvoch záväzkov sa prejavil aj ako mystik – to bola tretia činnosť, ktorou obohatil rád a Cirkev. Takto postavil svoju skúsenosť s Bohom do služby iným a načrtol nové možné metódy.
Tento list nám tiež poskytuje dôležitú príležitosť vyjadriť našu vďaku mnohým vedcom, bratom a laikom, ktorí sa s nadšením a vytrvalosťou venovali počas posledných päťdesiatich rokov tejto veľkej a zložitej postave teológa, spolubrata a mystika, čím udržali pri živote jeho pamiatku a predstavili pretrvávajúce bohatstvo a dôležitosť jeho myslenia.
Magister teológie: Silou ducha na ceste k Bohu
Bonaventúra sa narodil v roku 1217 v Bagnoregiu, v malom a veľmi svojráznom meste v strednom Taliansku, neďaleko Viterba. Vďaka finančným možnostiam jeho otca ho poslali v roku 1235 na štúdiá slobodných umení do Paríža. Tam spoznal Rád menších bratov, do ktorého vstúpil v roku 1243. Prosili ho, aby dokončil štúdium teológie v Paríži, kde v roku 1252/1253 získal titul magistra teológie (magister theologiae) na štúdiu u františkánskych bratov.
Jeho teologická tvorba je obdivuhodná. Spomeňme len niektoré tituly: štyri veľké zväzky Komentárov k sentenciám Petra Lombardiho (Commentaria in quatteor libros sententiarum Magistri Petri Lombardi), Teologické otázky (Questiones disputate) spolu s Teologickými pojednaniami (Sermones de rebus theologicis), známa práca z roku 1259 Itinerarium mentis in Deum – Putovanie mysle do Boha a konečne tri série univerzitných prednášok (Collationes), ktoré predniesol v posledných rokoch svojho života v Paríži, z ktorých je Hexaemeron (Prednáška o šiestich dňoch stvorenia) určite najznámejšia. Avšak najzaujímavejšia práca, ktorá predstavuje jeho teológiu, je určite Breviloquium, napísaná okolo roku 1257 ako teologická syntéza venovaná jeho študentom a všetkým spolubratom. V tejto práci sa Bonaventúra pokúša „skrátiť“ a urobiť ľahšie prístupným opis Božieho plánu spásy, ktorý „je vyjadrený v spisoch svätcov a učiteľov často nepresným spôsobom“, takže je nebezpečenstvo, že začiatočníci ho vnímajú ako „zmätočný, neusporiadaný, nepreskúmaný ako nepreniknuteľný prales“ (Breviloquium, Prol. 6:5).
Z tejto práce uvedieme niektoré významné prvky jeho teológie. Prvý aspekt sa týka oduševneného prístupu k práci v teológii, ktorý vyžaduje úsilie, týkajúce sa metodológie: tí, ktorí študujú teológiu, musia vlastniť disciplínu rozumu, ovládanú pokornou, nadšenou a horlivou láskou. K úlohám, ku ktorým je rehoľník povolaný, patrí aj intelektuálna práca, možno dokonca náročnejšia a namáhavejšia, ako tá manuálna. Ide tu predovšetkým o prevedenie vierohodného (toho, čo možno uchopiť vierou) na zrozumiteľné s uvedením dôvodov pre zachovanie viery. Len tak dospejú k vyvrcholeniu lásky k tomu, čomu veria, pričom ponúkajú rozumu konečný argument pre priľnutie k viere. Toto úsilie je obťažné a namáhavé, pretože od učiteľa sa žiada „objasniť skryté veci“. Tak, ako Bonaventúra poznamenáva v prológu k Breviloquiu, „táto úloha nebude pre nikoho ľahká, pokiaľ si nebude dlho precvičovať čítanie textov a nezapamätá si ich doslovný význam“ (Prol. 6:1). Všetko toto bude možné, len ak sa ujasní „účel a cieľ“ a úsilie o porozumenie viere sa musí brať s vážnosťou a oddanosťou: „Potom môžeme naozaj spoznať, že láska prevyšuje všetko poznanie a tak budeme naplnení plnosťou Boha“ (Prol. 4). Takto nám teológia umožní rásť v dobre a prijať spásu: ut boni fiamus et salvemur (Prol. 5:2).
Breviloquium vyzdvihuje ďalší prvok Bonaventúrovej teológie: kristocentrizmus. V členení diela na sedem častí, keď začína pojednaním o trojjedinom Bohu a vrcholí eschatologickým návratom človeka k Bohu, stojí vtelené slovo v centre textu. Z tejto perspektívy sa Kristus javí ako kľúč k dejinám spásy, „dokonalosť vesmíru“, zdroj nášho nového stvorenia. Kresťanský život sa tak rozvíja, pričom mocou rozumu a lásky vstupuje do tajomstva dejín spásy, ktorého konečnou logikou je Kristus. Len cez Krista môžeme dosiahnuť inteligentné Božie bytie!
V Bonaventúrovej teológii počujeme v podstate opäť postoje Františka z Assisi, ktorý zvolal: „Po ničom inom netúžime, nechceme vidieť nič iné, nechceme nič iné, čo by sa nám páčilo, čo by nás potešilo, ako nášho Vykupiteľa a nášho Spasiteľa, samého pravého Boha, ktorý je plnosť dobra, všetko dobro, celé dobro, opravdivé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý“ (NReg 23,9).
Ako pravý syn Poverella pozeral Bonaventúra na Najvyššieho ako na nekonečné tajomstvo dobra, ktorý sa v Kristovi prejavil v plnej realite. Otec, nestvorený prameň dobra, udeľuje svojmu milovanému synovi, prostrednej osobe Trojice, svoju božskú povahu úplne a nekonečne. Vo vzájomnom dychu lásky sú spojení putom ducha, „daru, v ktorom boli dané všetky ostatné dary“. Potom sa rozšíri na celé stvorenie a každého tvora a privádza všetko späť k plnosti božskej lásky, ktorá je najvyššie dobro a všetko dobro.
Výrazným a produktívnym momentom dobra je akt stvorenia vesmíru, ktorý sa neustále vyvíja nielen vo vzťahu k prírode, ale aj vo vzťahu k poznaniu. Bytie aj poznanie odhaľujú rovnaký pôvod a účel: Plnosť a rozšírenie dobra. Oboje je napísané v „Knihe stvorenia“ a je možné odvodiť ho z poznania a lásky človeka, ktorý je povolaný k tomu, aby spoznal a miloval trojjediného Boha vo všetkých veciach. Práve to nám pripomína pápež František v Laudato Si´, kde sa odvoláva výslovne na Bonaventúru, keď píše, že „ každé stvorenie nesie v sebe typicky trojjedinú štruktúru“ (bod 239); z toho má ďalej vyplývať – s odvolaním sa na svätého z Bagnoregia –univerzálne zmierenie so všetkými stvoreniami (porov. bod 66). A to je možné, pretože ako Bonaventúra hovorí, „Božie slovo je v každej bytosti a teda každá bytosť hovorí o Bohu.“ (Komentár ku Knihe Kazateľ, č.1 n.).
Významným zrkadlom trojjediných vzťahov je ľudská osoba, ktorá darom Ducha svätého privádza k dokonalosti tajomstvo obsiahnuté v celom vesmíre. V tomto antropologickom kontexte označuje Bonaventúra ľudskú osobu ako „mikrokozmos“; nielen preto, že sa porovnáva s „makrokozmom“, ale je aj jeho naplnením alebo naopak zničením: Kvalita ľudského života je podmienená kvalitou prostredia, v ktorom žije. To nám stále pripomína pápež František, keď všetkých upozorňuje na krik, ktorý pochádza od Zeme a od chudobných. Vždy, keď požadujeme „bratstvo a sociálne priateľstvo“ medzi národmi, požadujeme tiež kvalitu prostredia na Zemi a chránime ju pred našou rivalitou a chamtivosťou. Stručne povedané, po Bonaventúrovi sa musí sila teologického poznania obrátiť na skúsenosť s Bohom a oduševnenie sa pre tento svet, ktoré nám umožnia objaviť v ňom jasné znamenie Božej lásky.
Magister z Bagnoregia nám naliehavo pripomína, aké dôležité je, aby sa nášho rozumu a našich náklonností dotýkalo nielen počúvanie Svätého písma, ale aj spoločného kriku zeme a chudobných, aby nás osvietilo a urobilo schopnými „vyniesť na svetlo skryté (Božie) veci“ a byť darom pre „všetky deti Cirkvi“ a pre svet.
Minister rádu: zanietený vodca
Dňa 2. februára 1257, vo veku asi 40 rokov, sa život svätého Bonaventúru podstatne zmenil. Počas kapituly, ktorá sa slávila v Ríme v chráme Ara Caeli, kde sa zhromaždilo asi 100 bratov z 33 provincií rádu, zvolili bratia na návrh odstupujúceho generálneho ministra Jána z Parmy brata, ktorý sa kapituly nezúčastnil a bol v tom čase v Paríži: Bonaventúru z Bagnoregia. Tento si bol od začiatku vedomý, aké bremeno má niesť: vedenie 30 – 50 tisíc bratov, ktorí boli roztrúsení po celej Európe až k Mongolsku/Číne a severnej Afrike. Takýto rýchly rast a zložité kultúrne rozdiely v ráde boli dôvodom k veľkým starostiam. Tomu bolo treba čeliť s veľkou starostlivosťou a zanietením. Vyplýva to aj z jeho okružného listu, ktorý napísal bezprostredne po svojom zvolení v apríli roku 1257. Bonaventúra vyzval bratov nielen k obráteniu ducha a srdca v rôznych aspektoch života menších bratov, ale chcel im pripomenúť aj ich povolanie vo vnútri Cirkvi: „byť obrazom plnej svätosti“ (List I,1: v Opere di san Bonaventura: Opuscoli francescani/1, vol. XIV/1, Roma 1993,113). Okrem rôznych zlyhaní, ktoré generálny minister v tomto liste vytýka, pripomína, že má ešte stále platiť: „Nech leniví bratia pracujú!“
K požiadavke obnovenia kvality života napísal Bonaventúra, opäť na žiadosť generálnej kapituly, dva dôležité texty. Prvý bol predložený v roku 1260 na kapitole v Narbonne, kde zhromaždenie schválilo konštitúcie, v ktorých autor nanovo usporiadal a ucelil mnohé zmätočné konštitúcie, ktoré sa v priebehu času od roku 1239 nazhromaždili. Na nasledujúcej kapitule, ktorá sa konala v roku 1263 v Pise, uvítalo zhromaždenie bratov druhú prácu, ktorú Bonaventúra napísal: Legendu Maior a Legendu Minor o svätom Františkovi, texty, ktorými bol stanovený konečný obraz Františkovej svätosti pre všetkých a navždy. Týmito dvomi prácami, právnickou a rozprávačskou, ponúkol Bonaventúra bratom dvojitý a ucelený rad odkazov: právnické normy, ktoré sa mali dodržiavať a spôsob života, ktorý sa mal nasledovať.
Označenie Bonaventúru ako „druhého zakladateľa rádu“ môže byť síce prehnané, ale predsa nie je celkom nesprávne. Svojím dlhým pôsobením vo vedení dal menším bratom jasnú identitu, v čom potvrdil a ozrejmil dvojité poslanie: silné angažovanie sa pre evanjelizáciu a starostlivá vernosť vlastnému špecifickému povolaniu menšieho brata. V obidvoch aspektoch bola postava svätého Františka rozhodujúcim vzťažným bodom: jeho svätosť bola zárukou. To je to, čo Bonaventúra vybral do slávnostného Prológu svojej Legendy, kde je František označený ako „Boží posol hoden Kristovej lásky“ (Legm Prol. 2 FP 1022).
Skrátka, ako generálny minister prevzal s odvahou a rozumnosťou háklivú úlohu: zachovať prvky ideálov prvých bratov a spojiť ich s rozvojom identity rádu, ktorý sa mocne a obsiahle angažuje v pastorácii a kultúre pre požiadavky viery a kresťanského života.
Treba spomenúť ďalšie dve „františkánske“ práce svätca z Bagnoregia. V roku 1260 zostavil regulu pre novicov, podľa ktorej, okrem iného, tým, ktorí chcú prijať tento život, pripomína, že „dobrovoľná chudoba je základ všetkých duchovných stavieb“. Iný text je obsiahla a bohatá zbierka modlitieb na nedele a sviatky (1267 – 1268). Bonaventúra si bol vedomý nedostatočnej prípravy bratov na úrad kazateľov a chcel ich upozorniť nielen na význam tejto úlohy, ale dať im do ruky aj pomôcku, s ktorou mohli túto službu lepšie vykonávať.
Odhaduje sa, že Bonaventúra počas svojho úradu štvrtinu svojho času strávil na cestách. Jeho cesty ako animátora a vedúceho rádu skončili 23. mája roku 1273, keď ho Gregor X. menoval kardinálom z Albana a poprosil ho, aby sa venoval príprave druhého Lyonského koncilu, ktorý sa mal konať v máji nasledujúceho roku. Pri tejto príležitosti bola zvolaná aj mimoriadna generálna kapitula do Lyonu, aby sa pripravila voľba Bonaventúrovho nástupcu na čele rádu. Bol na nej zvolený Hieronym z Ascoli, budúci pápež Mikuláš IV. O dva mesiace neskôr, počas koncilu, opustil Bonaventúra tento svet v nedeľné ráno 15. júla, aby sa pripojil k Tomu, ktorého hľadal celým srdcom a mysľou. Jeho pohreb sa konal v nasledujúci deň. Koncilové spisy pamätajú na túto udalosť týmito slovami: „Bonaventúra bol Bohom a veriacim ľudom milovaný“ a „všetci, ktorí ho počas života stretli, boli naplnení hlbokou náklonnosťou k nemu“.
Ako generálny minister nám zachoval jasné a silné svedectvo: jeho nadšenie pre rád, ktorému zveril Františkovu svätú pamiatku – toho Františka, ktorého prezentuje ako najvyššiu mieru vernosti a povolania za menšieho brata a pastoračnej anagažovanosti. V tomto zmysle nás Bonaventúra pozýva ako „minister“, aby sme si položili otázku o našom pocite spolupatričnosti k rádu a vyzýva nás, aby sme žili naše povolanie v ráde jednak ako od Boha prijatý dar, ako aj spoločne uskutočňovaný záväzok k dobru Cirkvi a sveta.
Mystik lásky: Náklonnosť, vrchol vedomia
V dejinách zostáva Bonaventúra v pamäti skôr ako mystik, než ako pastier duší a učiteľ, takže Lev XIII. ho označil ako „knieža všetkých mystikov“. A je to pravda: Bonaventúrovu cestu napĺňa jednak sila porozumenia aplikovaná na vieru, jednak pocit príslušnosti k rádu menších bratov v mystike, pretože v oboch prípadoch je cieľ vždy rovnaký: „chuť Boha“. Vzťažný bod, ktorý na tejto ceste stanovil Bonaventúra je určite mystická udalosť stigmatizácie sv. Františka: „Horúca túžba v podobe Serafína ho vyniesla k Bohu a vďaka hlbokému súcitu sa podobal tomu, ktorý z preveľkej lásky chcel na seba vziať smrť na kríži“. (Legm XIII,3)
Na otázku, aké procesy umožňujú zakúsiť Boha, dáva Bonaventúra, tiež z vlastnej skúsenosti, prekvapivú odpoveď, ktorú navrhuje na konci svojho známeho diela Putovanie mysle do Boha: „Keď sa pýtate, ako sa tieto veci dejú, pýtajte sa na milosť, nie na poučenie, nie na porozumenie... Nie na svetlo, ale na oheň, ktorý nás úplne rozpáli a privedie nás do Boha.“(Itinerarium VII 6). Tento proces vychádza však z jedného antropologického predpokladu: „Človek je tvor túžby“ (vir desideriorum), ktorý sa od prírody usiluje o jediný a posledný objekt, ktorý jediný môže uspokojiť jeho hľadanie: Boh.
Sám Bonaventúra bol muž túžby: Či vo svojej službe rádu, v akademickom učení alebo pri ohlasovaní evanjelia, inšpirovala ho túžba pozrieť sa na ukrižovaného Krista, posledný referenčný bod pre myslenie a lásku k Bohu. Len v ňom spočíva pôvod zázraku, ktorý by mal zapáliť srdce a rozum každého človeka: prebytok lásky – tej lásky, z ktorej sa nechal ukrižovať. Zahalený a nesený touto láskou sa „unesie do Boha“: „S ukrižovaným Kristom ideme z tohto sveta k Otcovi.“ (Itinerarium VII 6) Na tejto ceste emocionálneho návratu domov, mystickej Veľkej noci, je teda Kristus prostredím a centrom nielen trojjediného tajomstva, ale aj dynamiky ľudského srdca v jeho túžbe po Bohu: Je jediný sprostredkovateľ, „ktorý ľudí navráti k Bohu“ (De reductione 23). Z týchto náznakov vyplýva, že Bonaventúrova mystika je v podstate orientovaná na vzťah, je namierená na toho druhého, čiže na cestu k Bohu skrze ľudské mäso toho Jedného, ktorý sa z prebytku lásky stal jedným z nás, aby nás zjednotil s Bohom.
Bonaventúrovu mystiku možno porovnať s cestou človeka k otcovi, sprevádzanou Kristovou ľudskosťou, jedinou skutočnou cestou. V jeho kristologickej predstave mystickej cesty sa odzrkadľujú slová, ktorými František z Assisi otvára Nepotvrdenú regulu: „Pravidlami a životom týchto bratov je toto, obzvlášť... nasledovať učenie a stopy nášho Pána Ježiša Krista“ (NReg I 1) – toho Krista, ktorý sa stal vteleným a ukrižovaným slovom. V jednej vianočnej kázni uviedol obidva tieto momenty tela Kristovho do dokonalej harmónie: „Aby bol pokoj dokonalý, najprv sa tento najvernejší sprostredkovateľ zrodil pre ľudstvo a potom sa vášnivo úplne Bohu za ľudstvo obetoval.“ Tým, že človek toto tajomstvo vtelenej a ukrižovanej lásky vidí, verí a drží sa ho, sa jeho cesta realizuje, oživuje a podporuje Duchom Svätým. „Neprijíma ho, pokiaľ po ňom netúži, ani po ňom netúži, pokiaľ nie je v sebe zapálený ohňom Svätého Ducha, ktorého Kristus poslal na zem.“ (Itinerarium VII 4) Dar Ducha, ktorý umožňuje naplnenie mystickej Veľkej noci, neuchráni však ľudí pred útrapami cesty, napr. skúsenosti s Bohom, ktorá sa hľadá a pripravuje v postupnom a štruktúrovanom procese.
Bonaventúrove asketicko-mystické práce sú ponukou metódy, ktorou možno spojiť túžbu a hľadanie. Pripomeňme len dva texty: Strom života a O trojakej ceste. V prvej sa pozornosť sústreďuje na afektívnu kontempláciu Krista, ktorý sa zjavil na strome života, ktorým bol kríž; v druhom sa však ponúka meditácia o troch momentoch ľudskej skúsenosti, o troch cestách, na ktorých človek najskôr nájde pokoj (očistením túžob), potom pravdu (osvietením intelektu) a konečne lásku k blížnemu (Duchom, ktorý zapáli dušu, aby sa zjednotila s ukrižovanou a snúbeneckou láskou ku Kristovi).
Bonaventúra nám teda pripomína, že človek je „uctievateľ“, ktorý je povolaný, aby dospel k Tomu, ktorý prepožičiava všetkému svoju jedinečnosť, pravdu a krásu. Nehrozí nám však na tejto ceste každodenného stretávania sa s Tým, ktorý jediný, často nebezpečenstvo, že sa odkloníme, odtiahneme sa od neho, aby sme sa rozptýlili v rozmanitosti? Ako často zažívame toto rozptýlenie, pri ktorom strácame celok, pretože sme ho zamenili za časti? Namiesto toho nám Bonaventúra pripomína, že všetko má význam a hodnotu, ak nám to pomôže dosiahnuť jedinú vec, ktorú potrebujeme: „aby sme boli privedení k Bohu“.
Nemala by byť oslava výročia stigiem sv. Františka v roku 2024 príležitosťou pripomenúť si to podstatné, vďaka čomu môžeme všetko ostatné obnoviť novým a úplným spôsobom?
Záver: Trojaké Bonaventúrovo dedičstvo
V júli roku 1274 sa skončil Bonaventúrov život, ktorý s veľkorysosťou a zanietením venoval trom oblastiam, ktoré aj pre nás predstavujú podstatné aspekty nášho povolania, o ktorých by sme, ako nás Pavol VI. pozval na začiatku, mali s pozornosťou meditovať. Ako magister teológie nás Bonaventúra učí ceste poznania múdrosti, prostredníctvom ktorej sa môžeme posunúť z neprehľadnej temnoty lesa k hlbšiemu pochopeniu našej viery (osvieteniu) „vynesením skrytých vecí na svetlo.“ Ako minister a teda aj služobník rádu nám pripomína našu povinnosť urobiť z nášho života svedectvo, ktoré je oživené ochotou obnovovať sa (očisťovať), aby náš život ako menších bratov aj pri radikálne odlišných časových a kultúrnych okolnostiach zostal „žiariacim zrkadlom svätosti“. Ako mystik nám ukazuje centrum, z ktorého všetko vychádza a naplňuje a to ukrižovaného Krista, ktorý dáva z kríža „oheň Ducha svätého“, cez ktorý dosiahneme svoj konečný cieľ: „byť privedení k Bohu“ a „premenení na Boha“ , toho, ktorý napĺňa všetky veci a robí ich dobrými a krásnymi.
Pokoj a všetko najlepšie želajú
Br. Massimo Fusarelli, OFM, generálny minister
Br. Carlos Alberto Trovarelli, OFM Conv., generálny minister
Br. Roberto Genuin, OFM Cap., generálny minister
Br. Amando Trujillo Cano, TOR, generálny minister
Comentarios